Pomaly prichádzam pri dvere. Je zvláštne ako je vedľa seba poukladaných kopec dverí. Každé iné. Na jedny som zazvonila a iba jedny sa mi otvorili.(nevedela som či zaklopať, či zazvoniť) V tom okamihu som mala pocit, že všetky sa mi zatvorili a iba tie jedny boli správne. Uvidela som obrovské schody, ktoré viedli až úplne hore. Tam, hore. Na prvom schode som stála ako malé dievčatko ostrihané na hríbik s plyšákom a lízatkom v ruke. Vyškriabala som sa na druhý schod horko-ťažko a bola som tam stále taká malá a bezbranná. Nevedela som či sa mám báť, či tešiť, že je všetko ešte len predo mnou. Kráčam ďalej a na schode pohodená kniha. Otvorím ju a začnem čítať. Možno som nemala, no to „zakázané ovocie“ vždy láka. Ďalší schod bol nádherný. Priam tanečný! Tréning ako každý iný. Spotené, unavené, šťastné. Nechcela som sa pohnúť. Odhodila som knihu (možno to bola chyba) a sledovala som všetko okolo. Radosť, smiech, MINULOSŤ. Vedela som, že ďalší schod bude zlý, lebo viem, že nikdy nenasledujú dva úžasné dni po sebe. Opatrne som stupila a pozerala sa len jedným okom. December 2008. Osudový december. Už nemám rada zimu. Presne tam bolo všetkého koniec. Hádky medzi nami. Nepriateľstvo. Horší schod bol nepredstaviteľný. STRACH Z ILÚZIÍ. Rýchlo som prešla na druhý schod a stále to isté. Spomienky, plač. Chápali ma tí, od ktorých som odišla. Paradox. A ešte jeden.....
Na ďalšom schode som našla ochodenú knihu. Chápala som to ako znamenie. Otvorila som na strane, ktorá mi prišla pod ruku. Videla som stromy, trávu, slnko, leto, radosť. Už nie tú melanchóliu. Mám 16. Okolo mňa priatelia. Pozriem sa hore a som asi v štvrtine. Tak málo a predsa tak veľa. Neviem, čo ma čaká ďalej, no chcem preskúmať aj ten úplne posledný schod. Na to si ešte asi počkám.....